S politickou kariérou začala dcéra evanjelického farára hneď po páde
železnej opony. V decembri 1989 vstúpila do novovzniknutej strany
Demokratické prebudenie (Demokratischer Aufbruch). Táto strana sa v
auguste 1990 zlúčila s Kresťanskodemokratickou úniou (CDU) a Angela
Merkelová sa stala jej členkou.
Po zjednotení Nemecka a po prvých celonemeckých voľbách do Spolkového
snemu (Bundestagu), ktoré sa konali 2. decembra 1990, zasadla prvý raz
do poslaneckých lavíc. Potom nasledoval už iba rast k politickým
výšinám.
„Ossi Biene“, čiže „včielka z východného Nemecka“, ako Angelu Merkelovú
nemecké médiá tiež prezývali vždy tvrdila, že nechce predávať seba, ale
svoju politiku. Týmto dôvetkom odbíjala tiež hlasy, ktoré ju na začiatku
vyzývali, aby urobila niečo so svojim účesom a garderóbou.
Pre veľkú politiku ju nezískal nikto iný ako kancelár nemeckého
zjednotenia Helmut Kohl, ktorý si všimol mladú východonemeckú političku a
výrazne prispel k jej vzostupu do najvyšších poschodí politiky. „Moje
dievčatko“, ako zvykol Angelu Merkelovú nazývať, povolal do vlády a od
januára 1991 bola ministerkou pre ženy a mládež. V ďalšej vláde Helmuta
Kohla sa potom stala ministerkou ochrany životného prostredia, prírody a
bezpečnosti jadrových reaktorov (1994-1998).
„Osem rokov som bola pri Helmutovi Kohlovi ministerkou. Bol to dobrý čas, počas ktorého som sa veľa naučila,“ spomína na obdobie strávené po boku nemeckej politickej veličiny.
Lenže bola to práve Angela Merkelová, ktorá po vypuknutí finančnej aféry
CDU pre machinácie so sponzorským darmi, ako prvá koncom roku 1999
verejne vyhlásila, že strana sa musí so svojim dlhoročným predsedom
rozísť.
S nevídanou otvorenosťou vyriekla tieto tvrdé slová jemná žena, ktorej
rodičia od malička vštepovali, že cestou života musí kráčať bez strachu a
prikrášľovania. O štyri mesiace neskôr, v apríli 2000, ju 96 percent
delegátov zjazdu CDU v Essene zvolilo za novú predsedníčku strany, ktorá
mala v tom čase viac ako 600-tisíc členov. Nemeckých kresťanských
demokratov viedla až do decembra 2018.
Do kresla spolkového kancelára zasadla Angela Merkelová 22. novembra
2005, teda presne pred 15 rokmi. Po svojich siedmich predchodcoch sa
stala v dejinách Nemecka prvou ženou, ktorá sa postavila na čelo
spolkovej vlády. Zároveň sa stala vo veku 51 rokov najmladším kancelárom
a prvým, ktorý pochádza z východu krajiny alebo – ako hovoria Nemci – z
nových spolkových krajín.
Prvý kabinet kancelárky Angely Merkelovej zložený z
Kresťanskodemokratickej únie a sesterskej Kresťanskosociálnej únie
(CSU), ako aj sociálnych demokratov (SPD) vládol štyri roky (do 28.
októbra 2009) v duchu hesla koaličnej zmluvy nazvanej “Spoločne za
Nemecko. S odvahou a ľudskosťou.“
Nasledovala séria nepretržitých víťazstiev v parlamentných voľbách.
Najskôr v roku 2009, po ktorých vystriedali sociálnych demokratov vo
vláde liberáli z FDP.
Po voľbách do Bundestagu v rokoch 2013 a 2017 vytvorila kancelárka
Merkelová opäť veľkú koalíciu so sociálnymi demokratmi, i keď je treba
povedať, že v roku 2017 dosiahla CDU/CSU so ziskom 33 percent najhorší
volebný výsledok v povojnových dejinách Nemecka a veľká koalícia zložená
z CDU/CSU a SPD sa rodila veľmi ťažko – vznikla až takmer pol roka po
voľbách.
Po slabých výsledkoch CDU v krajinských voľbách v roku 2018 Angela
Merkelová v októbri 2018 oznámila, že v decembri už nebude kandidovať na
post šéfky strany a po skončení funkčného obdobia v roku 2021 sa nebude
opäť uchádzať ani o post nemeckej kancelárky.
Ak Angela Merkelová, ktorú časopis Forbes vyhlásil viackrát za
najmocnejšiu ženu sveta a ktorá získala v roku 2015 ocenenie Osobnosť
roka časopisu Time, zotrvá vo funkcii kancelárky až do roku 2021
(nasledujúce voľby do Spolkového snemu sa musia konať najneskôr 24.
októbra 2021) v dĺžke vládnutia vyrovná doterajší rekord svojho mentora
Helmuta Kohla, ktorý stál na čele nemeckej vlády 16 rokov.
V Nemecku bolo veľa takých, ktorí pred dvoma desiatkami rokov tvrdili,
že žena z východu krajiny – evanjelička, až kruto úprimne otvorená –
nemôže byť ideálnym šéfom konzervatívnej strany. Mýlili sa. Angela
Merkelová ich postupne vyviedla z omylu až sa stala „železnou lady“
nemeckej politiky, ktorej už 15 rokov udáva tón a určuje jej vektory.